Bolo okolo jedenástej hodiny do obedu, keď sme vyrážali z domu. Včera sme sa dohodli že dnes si dáme pauzu od celodennej rybačky akú sme absolvovali včera. Vybehneme na ryby len na pár hodín a nijako sa nebudeme hnať za extrémnymi úlovkami. Prosto len tak si rybačkou oddýchnuť od rybačky. Príroda, kľud a okolie absolútne postačujú na ukľudnenie duše.
Dnes ráno bol pre mňa úsmevný pohľad na nachystanú výbavu. Ako tester slovenských značiek FIN a Delphin som pred časom vzal so sebou do Francúzska šnúru FIN EXACT 8. Na začiatku som ju používal iba sám, no postupom času ju odo mňa chceli všetci známi. V rannej výbave teda bola navinutá na všetkých navijakoch. Darmo, kvalitný produkt si urobí meno sám. Pomalé dobalenie potrebných vecí do člna, príprava sendvičov a môžeme vyraziť. Jednou vetou: Čistá piatková romantika. Veď kde sa ponáhľať? Fúzači tu boli, sú a budú aj dlho po nás. Počas plavby našim člnom po grandióznej Rhône stretávame chalanov na kajakoch kochajúcich sa prírodou vôkol seba. Niet sa čo čudovať, nachádzame sa na hraniciach prírodnej rezervácie a vtáctvom a živočíchmi sa to tu len hemží.
V člne so mnou sedí Atti, celý ubolený od včerajšieho celodenného sedenia v člne. Aj tá mierna nepríjemnosť s vlnou výletnej lode mu zobrala chuť na rybačku. Veď to spraví prvý záber hovorím si v duchu. Vyrážam preto k najväčšej jame ktorú poznám. Tu sa rieka otáča v 90 stupňovom uhle, a vymyté dno je v úctyhodnej hĺbke 19 metrov. Skrývajú sa tu naozaj prekrásne fúzaté jedince. Dennodenne počúvam o obrovských exemplároch, ktoré tu boli ulovené. Ja si na nich brúsim háčik už pekne dlho a stále sa mi nepodarilo uloviť tu nič rekordné. Na vnútornej strane jamy sú popadané vo vode stromy a podmyté brehy sú absolútne perfektnými útočiskami su vodných kráľov. Na sonare však nič nevidieť. Sonar posledný meter nad dnom zobrazuje len ako sivú plochu a ja netuším čo môže skrývať. Svoju nástrahovku sledujem počas celej cesty dole ale následne mizne v sivej ploche. Akoby sumce vynašli niečo ako antiradar, kde inde by sa inak tak dokonale skrývali?
Vyberám vábničku a hovorím Attimu, že sa pripravíme na online prenos. Oči máme obaja nalepené na sonar a ja pár krát klepnem po vode. Zo sivej plochy sa okamžite vynára fúzač! Lenže namiesto záberu opäť mizne a ani mnou ponúkané veľké pleskáče neznervoznejú. Zaujímavé, lebo keď je na okolí hladný exemplár sumca, okamžite sa špička palice ide zblázniť. Klepnem asi štyri série, potom na chvíľku končím, a na obrazovke sledujem dianie pod hladinou pozornejšie ako dôchodkyne mexickú telenovelu. Prvá hodinka prejde úplne bez aktivity. Z času na čas sa na vnútornej „plytšej“ strane jamy pretáča krásny jedinec. Nech má len jeden zub a aj ten by mal bolieť! nadávam v duchu. Márne skúšame úsek, javí sa ako by tam ani šupina nebývala. Pekne si zvykli na hlas vábničky a ignorujú ju. S prúdom sme jamu už prešli asi trikrát, takže prichádza zmena taktiky.
Mením rybku na gumenú rybku vo veľkosti 15cm. Už pár krát ma to zachránilo, minimalistický pohyb mäkkej gumy niekedy viac naštve sumce ako aktívna nástrahovka. Prečo je tomu tak netuším, no stáva sa. S vábením teda zatiaľ končím, možno neskôr. Najprv sa pozrieme na to, čo sa bude diať po zmene. Atti síce prikyvuje ale taktiku nezmení. Verí už zabehnutej technike, veď záber je len zlomok sekundy a veľkosť ryby zase len šťastie. Púšťame sa dole prúdom. Zhruba v strede jamy špičku palice záber pomaly stiahne pod hladinu, ale razantný úder chýba. V tom namiesto ryby dostanem len jemnulinký úder do špičky. Hneď aj sekám ale nič! Gumu chytil sumec tesne pod háčikom, a tak odhryzol koniec. Nuž 1-0 pre podvodných obyvateľov, tento náš súper potreboval asi len žuvačku.
Ide sa naspäť, ale z dôvodu aby som mal možnosť aj ja trochu počkať pri zábere dám naspäť montáž na rybku. Prúd nás tlačí do hrany, pekne na kríky, pribrzdím elektromotorom a takto naše nástrahové rybky behajú pred zapadnutými stromami. A zase šialená jazda pleskáča na Attiho udici, obidvaja pozeráme a medzi sebou uzatvárame stávky- zoberie vs. nezoberie. Prehral som. Trhnutie špičkou na rovinu naznačí prítomnosť sumca. Trepotanie pleskáča sa zastaví a špička palice ide zase pod vodu, teraz ale nezastaviteľne. Atti pomaly púšťa špičku dole a krátkym zásekom posiela spätný pozdrav na druhý koniec šnúry. V tom momente udica začne robiť známe pohyby znamenajúce bránenie sa sumca nad dnom. Na sonare sa zo sivého poľa neznáma zdvihne echo sumca a ako som už písal jeho akrobaciu sledujeme online. Je to väčší jedinec, ale z dôvodu, že sa nachádza tesne nad dnom neťahá, len sa bludne točí. Tvrdé údery do palice sa Atti rozhodne opätovať. Dnes on testuje prototyp navijaku slovenskej značky Delphin s karbónovými podložkami a tak zaťahuje brzdu na maximum a rybu pumpuje a hladinu. Ani sa nenazdáme a už sme obliati vodou. Zase. Rozzúrený sumec je ešte málo unavený a tak ukazuje svoje najlepšie kúsky na hladine. Špliechajúc vodu do všetkých smerov. Pár divokých výpadov a prvý sumec dňa už je v člne. Je pekne bacuľatý K celej akcii neviem nič dodať len gratulujem- kontrola záberu a celé zdolávanie bol krásny pohľad.
Sumca pofotíme na brehu, následne púšťame späť a dávame si sendvičovú prestávku. Po nej ideme späť na miesto činu. Časom sa ale trochu rozfúkal vietor hore prúdom. Čo to prinieslo? Bez brzdenia elektromotorom ostávame stáť na mieste, bez potreby korigovania. S rýchlosťou slimáka dokážeme prechytávať aj tie najlepšie miesta. Zaujímavá šanca a šťastie je, keď vietor akurát udrží čln na mieste, ale veľké vlny ešte nerobí.
Záber už cítim v kostiach, keď v tom naozaj príde! Na sonare vidno že z boku prichádza sumec. Žiadne rýchle pohyby ale smeruje priamo k nástrahovkám. Koho rybu trafí ale ešte nevieme. Zdvíham pleskáča zhruba meter nad sivú plochu sonaru kde sa pohybuje možný súper. Nástrahovka sa rozkýve ako besná, udica sa chveje a cítiť že tam dole je stres. Echo pekného sumca sa dostane zase do obzoru, v momente je pri pleskáčovi a už aj cítim úder. Nasal to! - hovorím Attimu a ukazujem na špičku ktorú pomaly tlačí pod vodu nasledujúc sumca. Kamarátsky úsmev, a sekám. Na sonare sa začne ďalší prenos akrobacie fúzatých. Atti rýchlo ťahá svoju rybku hore, ale s jedným okom pozerá na monitor. S úžasom sledujeme nepredvídateľné kúsky ryby. Ryba podobných mier ako predtým Attiho dostala poslednú šancu, upravím si šiltovku a idem. Nekompromisný smer hore na hladinu nedokáže zastaviť ani ten najkrkolomnejší kotrmelec. Zase na hladine ťaháme za kratší koniec my...obaja ostávame mokrí ako vrabce. Berieme to ale s úsmevom, veď dnešný deň je krásny. Krátke výpady, točenie okolo člna a aj tento krásny jedinec o chvíľu vyfukuje svoj dych v člne. Vylepšili sme si skóre, vedieme 2:1.
Dohadujeme sa že zostaneme posledných 30 minút. Takže posledná skúška , a naozaj ideme naposledy (veď to každý pozná- už len raz nahodím, ešte poslednú kukuricu a posledné pivo...nikdy nie je posledné:) Teraz ale dostávam nápad pozrieť sa na nášho kamoša, ktorí tu ukazoval chvost už párkrát. Na hrane v hĺbke 14 metrov je „schod“ dna, môj názor je, že on tam pekne vyčkáva a keď ho vyprovokujem vábničkou vybehne vedľa hrany. Vietor nám teraz pomáha udržať kurz, takže tento kus dna dokážeme stopercentne preskúmať. Sumcová časť môjho mozgu zase nesklamala, presne na lavici vedľa väčšieho konára naozaj leží sumec.
Nástrahovky pod kontrolou púštame do susedstva práve lokalizovanej ryby. Pri dosiahnutí vhodnej hĺbky nám obidva pleskáče začnú opäť besnieť, adrenalín v člne merateľne vstúpa. Ale ten fúzač dole sa nie a nie pohnúť! Prejde pár sekúnd, keď mi na um zíde pár krát klepnúť. Opatrne pripravím vábničku a jemne klepnem na hladinu. Rýchlosť reakcie je úchvatná. Po prvom klepnutí už Attimu ťahá špičku ako lokomotíva a beží do boku, iné nezostáva, len tvrdo zaseknúť. Z predchádzajúceho súboja ale Atti zabudol brzdu úplne natvrdo a toto nečakal. Attiho, napriek tomu že váži 115 kg, vytrhne zo stoličky a len len že ho nestiahne do vody. Ja si od radosti podskočím a pevne verí že toto bude ten kráľ miestnej jamy o ktorom všetci -biela veľryba! Nekompromisne vyráža do najväčšej hĺbky, na miesto ktoré pozná perfektne. V kostiach cítim problém -zapadnuté stromy. Existuje jediná možnosť, nepustiť ho tam, nech sa deje čo chce! Atti okamžite pochopil moje slová, rýchlo sa stavia do prednej časti člna a zapiera sa do palice. Uhol udice sa nedá popísať, je to absolútne na hrane zlomu. Narýchlo povolený navijak pomaly púšťa šnúru, Atti brzdí prstami. Úplne spotený konštatuje že ho nevie zastaviť....blížia sa konáre na druhom konci! Prešli asi 2-3 minútky od začiatku záberu keď sa pohyb ryby zastavuje. Dorazil k spleti stromov a našiel si tam svoju skrýšu. Mŕtva váha z druhej strany dokazuje že sa niečo stalo.
Rozmýšľame čo by sme mohli skúsiť ale nenapadá nám nič, je to príliš hlboké a neprehľadné. Atti dáva šnúru ale z druhej strany žiadna akcia. Ryba dňa zmizla. Či to bol ten legendárny kapitálny sumec už nezistíme. Horko ťažko ešte zatrhneme montáž, ale ako zaujímavosť strácame len spodný trojháčik. Útok bol príliš rýchly a agresívny, háky mal mimo tlamy a asi aj zle zaseknuté. 2-2 znamená koniec a remízu, aj keď tento úlovok mohol byť za viac bodov. Pozerám sa na hodinky chytali sme niečo okolo troch hodín. Ako po každom kvalitnom no nedobojovanom zápase balíme veci a aj keď trochu sklamaní, ale s dobrým pocitom pridávame plyn a opúšťame lovisko. Na dnes to by aj stačilo.
